Cieľ nášho spoločného dopoludnia bol jasný: pohyb v prírode a nahliadnuť počas mesiaca kníh do historickej knižnice. Zvolili sme nenápadnú obec, ktorá v sebe skrýva viac histórie, než by ste čakali, a kopec, ktorý preverí vaše odhodlanie… aj lýtka. Oponice.
Ako prvý cieľ sme sa rozhodli vystúpiť na Oponický hrad. Cesta začínala celkom nevinne. Lesná cestička, spev vtákov a pocit, že dnes to pôjde ľahko aj napriek vetru, ktorý prinášal chlad. Vietor bol počas výstupu verný spoločník. Občas to vyzeralo, že ak by sme roztiahli ruky, možno by sme sa na hrad aj doplachtili. Očaril nás chodník v dubovom lese lemovaný tisícmi drobných fialiek a odmenou pre nás bol samotný hrad. Zrúcanina stojí ticho nad krajinou a ponúka výhľady na Ponitrie, ktoré stoja za každý jeden krok. Ešte niekoľko fotiek do zbierky, zjedená desiata s teplým čajom na zahriatie a vybrali sme sa k ďalšiemu oponickému skvostu - kaštieľu s historickou knižnicou.
Po návrate z kopca – mierne „prefúkaní“, ale o to viac spokojní – nasledovala návšteva Apponyiho knižnice. A to je veru úplne iný svet.
Kým hore na hrade vládol vietor, tu vládne ticho. Také to ticho, pri ktorom máte pocit, že by ste mali kráčať pomalšie a dýchať tichšie, lebo by ste mohli vyrušiť niečo veľmi staré a veľmi múdre. Regály plné kníh pôsobia, akoby mali vlastnú pamäť. Každý zväzok si prešiel rukami ľudí, ktorí možno tiež raz v sobotu ráno rozmýšľali, čo so sebou – len namiesto výstupu na hrad si sadli a čítali.
Je to miesto, kde si človek uvedomí, že zatiaľ čo vietor vonku mení smer každú chvíľu, niektoré veci – ako slová na papieri – ostávajú.
Oponice nám v jedno marcové sobotné dopoludnie ponúkli všetko – trochu fyzickej námahy, trochu histórie a aj chvíľu ticha medzi knihami.
A možno práve o tom sú tie najlepšie výlety. Nie o tom, že musí byť dokonalé počasie, ale o tom, že si človek odnesie príbeh. Ideálne taký, kde vietor robí kulisu, hrad dodáva dramatickosť a knižnica pripomenie, že spomaliť sa občas naozaj oplatí.
